Zo stola k svetovým pódiám: príbeh značky, ktorú zachránilo jedno rozhodnutie

Podľa mňa je to skvelá relácia, hlavne preto, že konečne niečo prináša víziu slovenského produktu, ktorý sa môže predávať po celom svete. Slovenskí diváci tak majú šancu vidieť, že robíme niečo, čo vie oceniť aj človek v Japonsku.

Firmu založil môj otec, ktorý vyrastal v husliarskom prostredí, a tým pádom mal obrovské skúsenosti s prácou s drevom. Urobiť husle na stole sa dá – to je relatívne jednoduché a zvládne to jeden človek. Ale vyrobiť gitaru, ako uvidíte v relácii, vôbec nie je jednoduché. Treba na to prístrojové vybavenie a celé zázemie.

 Otec si najprv musel zarobiť na to, aby mohol gitary vyrábať, aby si mohol dovoliť takéto prostredie. Začal s tým, ale veľmi sa mu nedarilo a firmu chcel dokonca predať. Vtedy som do toho vstúpila ja a povedala som, že nepredávame, že to nejako musíme dokázať.

Keď som videla obrovský talent mojich kolegov a skúsenosti môjho otca, ktoré mi bol ochotný odovzdať – čo vôbec nie je jednoduché v takýchto generačných firmách –, pochopila som, že to má šancu. Vedela som, že to bude trvať dlho, ale ak sa budeme snažiť a ak budeme mať chuť prezentovať to, čo dokážeme vyrobiť, po celom svete, tak si to svojho klienta nájde. A stalo sa.

Na túto otázku má podľa mňa každý gitarár svoju vlastnú odpoveď, takže je to veľmi subjektívne. Spôsob, ktorým to robíme my, je najmä dôkladná selekcia. Osobne navštevujeme dodávateľov, preklepeme každý kúsok dreva a počúvame, ako znie.

Už samotný zvuk dreva nám veľa napovie o tom, ako bude následne znieť gitara. Preto na to kladieme veľký dôraz. Cestujeme, skúmame akustické aj statické vlastnosti dreva, naozaj si ho „prechytáme“, preklepeme, počúvame a na základe našich skúseností a znalostí vieme povedať, či ho kupujeme alebo nie.

Je to super, pretože som si kedysi myslela, že neexistuje šanca, aby si ľudia vyberali gitarovú značku podľa konkrétneho zvuku. Realita je však taká, že naši hráči presne vedia povedať: kúpil som si Dowinu, lebo hrala týmto spôsobom.

Je to dané výberom dreva, používame napríklad čisto švajčiarsky smrek na vnútorné rebrovanie, ktoré výrazne ovplyvňuje zvuk. Zároveň máme presné pravidlá ladenia gitár a cieľový zvuk, ktorý sa snažíme dosiahnuť. Máme na to jasné postupy a očividne na to ľudia reagujú.

Veľmi ma teší, keď sa mi kolegovia prídu pochváliť a povedia: pozri, čo som dokázal, alebo pozri na tento nápad. Keď vidím tú detskú radosť z toho, že niekto niečo vymyslel, zrealizoval a je na to hrdý.

Je pre mňa veľkou satisfakciou vidieť osobnú hrdosť každého jedného kolegu, ktorí sú ochotní prejsť z jednej strany budovy na druhú len preto, aby mi ukázali, čo dokázali. Mám pocit, že sme vytvorili prostredie, kde ľudia robia niečo, čo im dáva zmysel a robí im radosť.

Osobne mám veľmi rada aj drevosklad a samotný výber dreva. Keďže robím veľa custom objednávok, často volám s klientmi, chodím do drevoskladu, posielam im fotky. Keď vidím, ako mi doslova pod rukami vzniká dizajn nástroja, veľmi ma to baví.

Máme fantastický R&D tím (výskum a vývoj), ktorý síce tvoria len traja ľudia, ale sú absolútnou špičkou, čo sa týka vedomostí a skúseností. Jeden z kolegov je neuveriteľný matematik, vďaka čomu vie modelovať a predpovedať, ako sa jednotlivé dosky budú ohýbať a správať.

Zaoberáme sa termálnymi úpravami dreva, inovatívnymi technikami uchytenia krku a tela – vecami, ktoré trh ešte nevidel a na ktoré reaguje s veľkým údivom. Samozrejme, niekedy máme problém s exekúciou, lebo niečo vymyslíme, ale výroba je extrémne náročná.

Za najväčšie inovácie však považujem proces „stadžonovania“ dreva (jeho zrenie), teda to, ako ho dostať do stavu, keď je najlepšie na použitie. Je to prekvapivo oveľa zložitejšie, než sa môže zdať. A potom sú to práve tie inovatívne techniky spojenia krku a tela, ktoré nemá žiadna konkurencia.

Najviac hrdá som na situácie, keď je špecifikácia gitary naozaj veľmi komplikovaná a vyžaduje, aby sme spojili mozgy celej firmy a spoločne brainstormovali, ako to celé uchopiť. Jedna vec je dizajn, ale niekedy sú tieto návrhy technicky tak náročné, že zahŕňajú presné požiadavky typu: chcem tento materiál v konkrétnej hrúbke, z iného materiálu niečo vyfrézovať, a to si už skutočne vyžaduje intenzívny brainstorming.

Keď sa nám niečo takéto podarí dotiahnuť do konca a klient mi potom napíše napríklad na WhatsAppe „wow, super ste to dali“, vtedy na to cítim obrovskú hrdosť. Pamätám si viacero takýchto gitár, ktoré by som vedela konkrétne spomenúť, no pravda je, že ma vždy dokáže niečím prekvapiť aj nový klient. Už si myslím, že som videla všetko, a potom príde niekto s otázkou: „A toto by sa nedalo?“

V prvom rade to musia mať radi. Bez lásky k remeslu alebo k hudbe to nemá zmysel. Prídu chvíle, keď sa nebude dariť, keď ich nikto nebude chváliť a nič sa nebude dariť tak, ako si predstavovali.

Ak má človek dostatočnú lásku k tomu, čo robí, oplatí sa to. Určite by som to neodporúčala robiť kalkulovane – že idem do toho, lebo si na tom zarobím alebo lebo je remeselníkov málo. Výzvy, ktoré prídu, sú tak náročné, že ak to človek naozaj nechce robiť, tak by do toho ani nemal ísť.

Stále pracujeme na niečom novom, ale projekt, na ktorý som teraz veľmi hrdá a ktorému sa naplno venujem, je séria butikových gitár RAY. Sú to nástroje, ktoré vznikajú tak, že existuje vždy iba jeden jediný kus na svete.

Dizajn ani materiálové zloženie sa neopakuje, takže človek, ktorý si takúto gitaru kúpi, vie, že drží v rukách niečo absolútne unikátne. Veľmi ma to baví, aj keď je to časovo náročné. Neustále vymýšľať nové nápady a nevykrádať samu seba si vyžaduje veľa mentálnej energie, prebdených dní aj nocí.

Mám však pocit, že ľudia, ktorí sú ochotní do takéhoto nástroja investovať, presne vedia, prečo tak urobili.